Žijem svoju identitu naplno

   Už na prvom stupni základnej školy som sa ocitla v partii chalanov, ktorí po poobediach lietali po nedokončených stavbách v meste. Medzi dievčatami som nezvládala intrigánske taktizovanie a vzájomné ohováranie a chlapci boli v istom slova zmysle lepšou voľbou. Neskôr som sa ocitla medzi skautami, kde sa každé dievča musí tak trochu hrať aj na chlapa – rúbať drevo, zapaľovať oheň, spať pod širákom, behať rovnako rýchlo ako oni, píliť drevo rovnako dobre – jednoducho, v ničom nesmiete zaostať. V tejto atmosfére sa formovala moja osobnosť prvých osemnásť rokov.

   Myslím, že ani na strednej škole sa v pravom slova zmysle necítila ako žena. Obrátila som sa až po osemnástych narodeninách. Dovtedy bol pre mňa jediným signálom o mojej ženskosti občasný záujem mužov. Keď sa obzriem späť, mám dojem, že som vtedy vlastne vôbec nepoznala samu seba a tak som si v každom vzťahu obliekla tú masku, ktorá môjmu priateľovi vyhovovala. Ešte som potrebovala dozrieť, aby som začala mať rada tú, ktorou naozaj som.

   Osobný vzťah s Bohom priniesol postupom času obrovské zmeny. V prvej etape som sa učila byť dieťaťom. Spoznávala som Boha ako Otca, ktorý má záujem o každú jednu oblasť môjho života. Učila som sa, že mu nemusím skrývať svoje slabé miesta, a že nie je potrebné neustále preukazovať silu, odolnosť a hrdosť. Veľmi dlho boli hodnoty ako vytrvalosť, nezlomnosť a sila to, na čo som bola hrdá, považovala som ich za svoje kvality. Ešte som netušila, aké príjemné môže byť v bezpečí lásky priznať slabosť, zranenie a neistotu a dovoliť jej, aby to všetko prikryla.

   V druhej etape som sa učila byť vo vzťahoch sama sebou. Vedela som, ako ma vidí Boh, že ma vidí reálne, neprikrášlenú a milovanú. Už som nemala potrebu vyzerať pred Ním vždy dobre. Dokázala som si postupne užívať radosť z odpustenia, krok za krokom som sa učila prijímať svoje limity bez strachu, že ak ich niekto odhalí, celý starostlivo budovaný sebaobraz sa zrúti. V tomto čase už som vedela, že mám priateľov, ktorí vytvorili okolo mňa bezpečnú zónu. Mala som sa komu zdôveriť, vedela som, že im na mne záleží.

   Nasledovalo obdobie, v ktorom sme sa ešte mimo spoločných stretiek začali vídať len my, dievčatá zo spoločenstva. Púšťali sme sa do rozprávania o ženských témach, snažili sme sa o vyučovanie, čítali sme literatúru. Objavovali sme, že je fajn byť iné než muži, a tešili sme sa z toho. Prežívali sme naše ženské spojenectvo, spoločné naladenie a vychutnávali sme si príležitosti hovoriť aj o veciach, ktoré sa v prítomnosti mužov rozviesť nedali.

   Postupne si moje priateľky nachádzali priateľov, vydávali sa a ani sme sa nenazdali a boli tu prvé bábätká. Často som ich počula hovoriť svedectvá o tom, ako ich trápili pocity neistoty alebo sa necítili krásne, a potom prišli do ich životov títo skvelí muži a všetko sa zmenilo... alebo svedectvá o tom, čo pre ne znamená materstvo, prípadne aké úžasné je zastávať úlohy manželky a byť ženou naplno.

   Ako však mám žiť svoje ženstva ja? Mám tridsaťdva rokov, viac ako štrnásť rokov som bez vzťahu a muža po svojom boku a logicky, nemám deti. Nie som ani manželkou, ani mamou. Ako mám prežívať svoju identitu ženy? Vo vzťahu ku komu sa môže prejaviť?

   Od našich prvých babských jázd už prešli celé roky. Od tých čias som s Bohom prekráčala mnohé kilometre prechádzok, ktoré boli naplnené otázkami a úvahami o tom, kým mám byť a či môžem žiť svoj život hodnotne, naplno. Môžem plniť svoje povolanie ženy aj v období, keď nemám vlastnú rodinu a muža, ktorý by ma uisťoval o mojej kráse a dôležitosti? Boli a sú to kilometre dlhé a neľahké. Je však niekoľko vecí, ktoré som spolu s ním objavila a chcem sa s vami o ne podeliť. Pre mňa sa stali odrazovým mostíkom k pokoju a vďačnosti za každý deň. Možno v nich objavíte povzbudenie.

   Prvá z nich je, že som dcérou. Nie som len dieťaťom, ale som dcérou. Moje túžby sa dotýkajú srdca môjho otca. Moje prosby hýbu jeho vnútrom. Každý otecko má predsa slabosť pre svoje dievčatko, no nie? A tak viem, že je dobré a potrebné dovoliť mu, aby ma rozmaznával. Aj vo chvíľach, keď moje staré ja chce súťažiť v tvrdosti, odolnosti a vytrvalosti. Naučil ma užívať si starostlivosť, ktorú mi ako dcére chce dávať každý deň. V drobnostiach mi ukazuje moju krásu a veci, ktoré sa mu na mne páčia. A jeho pohľad na mňa premieňa moje kritické ja, aby som sa na seba nepozerala stále tak prísne a kontrolujúco.

   Dcéra môže otcovi povedať všetko. Môže k nemu volať o pomoc a on ju príde zachrániť. Môže mu ukázať a zveriť svoje emócie, obavy, strach, neistotu, bez ohľadu na to, či sú opodstatnené alebo nie. Dcéra môže od otca očakávať, že vždy bude nablízku.

   Druhá oblasť, v ktorej prežívam svoju ženskosť, je sesterstvo. Pre mnohých ľudí nie som iba priateľka, ale som aj sestra v Pánovi. Niekedy toto sesterstvo intenzívnejšie prežívam voči mužom okolo seba. Viac si dokážem uvedomiť čistotu vzťahu, keď sa rozprávam s manželmi mojich priateliek, trávim s nimi čas, počúvam alebo povzbudzujem. Prinášať ženský rozmer do ich sveta je veľmi dôležité. Muži to nie vždy vyjadria slovami, ale pohľad žien je pre nich, ak majú otvorené srdcia, veľmi osviežujúci a obohacujúci. Som veľmi vďačná za bratov, ktorí sa ku mne s dôverou obracajú, zdieľajú so mnou svoje životy, srdcia a dôverujú mi.

   Ako sestra môžeš ľuďom okolo seba priniesť veľmi veľa. Vzťah s tebou pre nich môže byť veľmi dôležitý. To, že nemáš vlastnú rodinu, ti uvoľňuje ruky, časové možnosti aj kapacitu srdca, aby si do vzťahov s ľuďmi vstupovala s väčším nasadením, investíciou, aktivitou. Dokážeš vyhľadávať aj tých, ktorých možnosti sú obmedzené (napr. mamičky na materskej). Tvoj prínos do rodín tvojich priateľov, ochota navštíviť ich, vypočuť ich problémy a pokojne aj praktická pomoc, môžu týmto ľuďom skutočne zlepšiť každodenný život!

   Posledný bod, ktorý je v istom zmysle vrcholom toho, čo žijem, je fakt, že hoci nie som mamou fyzicky, v skutočnosti mamou som. Som duchovnou mamou. V duchovnom materstve sa moja ženskosť prejavuje asi v najväčšej miere. Mám ľudí, voči ktorým prežívam materinský vzťah, chcem ich dobro, túžim po ich rozvoji a raste a záleží mi na tom, aby som im odovzdala svoju skúsenosť viery a života. Uvedomujem si, že mojich štrnásť rokov s Pánom je históriou, ktorá sa môže stať dedičstvom, a že ak si nenechám túto skúsenosť a jej ovocie pre seba, urobím dobre.

   Duchovné materstvo sa začína láskou k ľuďom. V spoločenstve som vždy zastávala rolu pastiera, mojím najväčším koníčkom boli osobné stretnutia s ľuďmi a ak sa s niekým nedalo stretnúť, tak aspoň pokusy o komunikáciu na diaľku. Myslím, že sa mnohé moje vzťahy počas rokov preklopili z mojej strany do tejto roviny. Niektoré z mojich detí už dávno vyleteli z hniezda a pôsobia vo svete služby, vedú spoločenstvá, rozvíjajú ďalších ľudí... ale pritom sa vždy radi vrátia, vyklopia všetky svoje radosti a starosti, novinky príjemné aj menej príjemné a ak treba, pýtajú radu. Intenzita týchto vzťahov sa môže meniť, ale v istom zmysle sú to ľudia naveky zapísaní do môjho srdca. A práve preto chcem byť pre nich človek, u ktorého nájdu prijatie aj po tom, ako sa niekoľko mesiacov neozvú alebo odbehnú a poblúdia niekam celkom mimo.

   Okrem tohto všetkého som krstnou mamou. Túto výsadu mi dopriali moji priatelia, vlastnými rukami som sa o ňu príliš nezaslúžila. Vďaka ich rozhodnutiu obdarovať ma týmto vzťahom s ich synčekom v mojom živote pribudol nový level prežívania ženskej identity. Stala som sa súčasťou novej rodiny. Mám vo svojom živote dieťa, ktoré sa teší z našich spoločných chvíľ, z rozprávania a zážitkov, ktoré spolu prežívame. Vidím ho rásť, rozvíjať sa, dozrievať a môžem sa podieľať na tom, kým sa stane. Nádherná zodpovednosť. Úplne prirodzene sa k nám pripája aj jeho sestrička a chvíle strávené s nimi mám veľmi rada. Vo všeobecnosti sú pre mňa deti mojich priateľov obrovským požehnaním. Ich prítomnosť je veľmi oslobodzujúca a ich láska bezprostredná. Nebojte sa detí svojich priateľov a budujte si s nimi priateľstvá.

 

   Keď som dovolila Bohu, aby ma učil byť dcérou, netušila som, že sa tým vo mne zrodí veľa ďalších rozmerov a hĺbok, v ktorých sa zjavuje ženskosť. On úlohu ženy neredukuje na mamu a kuchárku. Bohatstvo nášho povolania a hodnoty je oveľa širšie. Verím, že tým, ako vidíme svet, ako vnímame, ako konáme, zjemňujeme realitu života a vnášame doň pokoj. Každej z vás, či ste šťastne vydaté a svoje materstvo žijete s vlastnými deťmi, alebo ste podobne ako ja slobodné a bez záväzkov, prajem, aby ste svoju identitu ženy odvíjali od toho, ako vás vidí váš Otec. Vidí princezné, ktoré je pripravený chrániť za akúkoľvek cenu a vie, že poklad, ktorý do vás vložil, tento svet veľmi potrebuje v každej chvíli – v tých predtým, než sa splnia všetky vaše sny, keď ešte len čakáte, ako ja, ale aj v tých, keď svoju úlohu žijete vo všetkých ohľadoch naplno.

Janka Guričanová