Kňazstvo srdca

   Ak ženy znovuobjavia podstatu svojho povolania, prinesie to pokoj a obnovu nielen do rodiny, spoločnosti a Cirkvi, ale aj pre celé ľudstvo. Platí to ale aj opačne – ak sa ženy nedoceňujú a zaznávajú, rany sveta sa väčšmi jatria.

   Boh nás volá, aby sme sa pokúsili preniknúť do jeho myšlienky, pretože všetko je dané v počiatku. Stalo sa zvykom a módou citovať z Biblie negatívne verše o podriadenosti ženy a obviňovať židovské i kresťanské náboženstvo z područia žien. A pritom práve Ježiš a Cirkev pripisuje žene jej dôstojnosť a hodnotu ako nikdy predtým a ani nikdy potom.

   Človeka stvoril Boh, a to ako človeka mužského rodu a ako človeka ženského rodu. A nič nenasvedčuje tomu, že by existovala najmenšia nadradenosť či podradenosť. Boli stvorení rovní v dôstojnosti a rôzni, aby sa mohli spojiť – len spolu vytvárajú základnú jednotku ľudského bytia. Muž dostal poverenie od Pána pomenovať živé bytosti, určil im takto poslanie v Božom stvorení a kraľoval nad nimi. Týmto krásne Boh poukázal na osobný priateľský vzťah s človekom v slobode. Ale keď chcel Boh stvoriť ženu, muža tajuplne uspal, konal bez jeho vedomia a postavil ho zoči-voči tajomstvu bytosti, ktorú nazval ženou. Nebude teda nad ňou vládnuť, ako vládne nad zvieratstvom a rastlinstvom, pretože bude mať vždy pred sebou tajomstvo. Z najväčšej hĺbky Adamovho vnútra vytryskne výkrik úžasu. Spoznáva ju a spoznáva sa v nej – toto stretnutie je pre neho naplnením. Pred Evou, ktorá je mu podobná a zároveň odlišná, si uvedomí svoju vlastnú identitu. Doslovný preklad obrazu s rebrom znie: pomocníčka oproti nemu, t. j. jeho polovicou, vzájomným doplnením, sú predurčení žiť jeden vedľa druhého a tiež jeden pre druhého. Avšak môže sa stať aj to, že Eva nežije v jednote s Adamom, teda nečiní ich spojenie plodným, ale v protiklade k nemu, čím môže muža aj zničiť. Od začiatku dostala žena poslanie – spolupracovať na Božom diele ako mužov spojenec. Ale vie sa mu stať aj nepriateľom. Podľa toho, ako bude narábať so svojou slobodou, bude prinášať svetlo alebo tmu, bude pozdvihovať alebo ponižovať, rozmnožovať alebo zneplodňovať.

   Hebrejčina používa dve slová, ktoré majú rovnaký koreň, čím podčiarkuje vzájomné dopĺňanie. Muž sa povie iš – sú tam písmená: alef, jod, šin, žena sa povie iša – s písmenami: alef, šin, hé. Keď sa spájajú v láske, spoja jod a hé, dve z tých písmen, ktoré vytvárajú meno Boha Jah. A kde je láska, tam je Boh. Písmeno jod v slove muž symbolizuje Božiu ruku položenú na mužovi, ktorá ho volá, aby si pripomínal, že bol vzatý zo zeme (adama) a sformovaný Božou rukou. Ak nezostane pod touto ochranou, neurobí nič dobrého. Ženu odlišuje písmeno hé, písmeno duchovného vanutia, čo ju uspôsobuje na bezprostrednejšie chápanie duchovna. Vo svojom vzťahu k mužovi má žena za úlohu pomôcť mu, aby hlbšie prenikol do Božej prítomnosti a vzbudiť v ňom túžbu poznať Boha. Ale ak jej duchovná citlivosť nie je správne namierená, môže sa z nej stať nástroj v rukách „Nepriateľa“. Muž a žena majú spoločné písmená alef a šin, ktoré znamenajú eš = oheň, vášeň. Ak zabudnú na pokoru a na modlitbu, zostane len pustošivý oheň. Ak vylúčia prítomnosť Boha spomedzi seba, zničia sa. Lebo jednota bez Boha nie je možná.

   Opakované pripomínanie obsahu knihy Genezis nerobíme len pre ujasnenie historických faktov, ale preto, lebo tie obrazy majú v sebe pravdu, ktorá dáva nášmu mysleniu základ i usmernenie. Čítanie Písma pomáha objavovať vlastné korene a prináša aj vnútornú premenu a uzdravenie identity. V 1. knihe SZ sa píše aj to, že ich stvoril ako Zarach veNekeva, pričom zarar znamená pripomínať, sprítomňovať, inak povedané oslavovať Boha, prinášať bohopoctu. Muž je kňazom v rodine, nesie zodpovednosť za Božiu prítomnosť doma. Nekeva znamená priehlbeň, nádobu, vytvorenie vnútorného priestoru. Ženské pružné a nežné telo je stvorené, aby prijímalo, utešovalo a dávalo život. Ona je dušou domu, zodpovedá za vzťahy vo vnútri rodiny a stará sa o každého jej člena, zodpovedá za tých, ktorým bola nádobou. Muž je charakterizovaný mocou a činnosťou, žena prítomnosťou a bytím.

   Hoci žena tuší krásu svojho poslania, naráža na ťažkosti a cíti sa nesvoja, pretože nevie zaujať postoj ako žena, lebo okolie od nej očakáva kadečo iné a vnucuje jej rôzne masky. Cesta k jej oslobodeniu prechádza 3 etapami, v ktorých je dcérou, manželkou a matkou. Nemôže sa stať matkou, ak najprv nebola manželkou. Ozajstnou matkou, ktorá dáva život, a nie takou, čo chce deti len pre seba, schopné zaobísť sa bez otca. Nemôže byť ani manželkou, ak sa naplno nestane dcérou sformovanou Otcovou láskou, ktorá z nej robí zrelú bytosť, schopnú darovať sa v láske.

 

Dcéra

   Žena je dcérou Boha – Otca, ale i svojho pozemského otca. A práve otcom je poznačený jej citový a duchovný vývoj. Pretože otec predstavuje pre dievča prvý dotyk s mužským svetom a rozhodujúco ovplyvňuje jej budúcnosť. Otec formuje a pomáha dospieť, správny vzťah k otcovi podporuje sebadôveru a harmonické začlenenie do spoločnosti. Každá žena, či už slobodná, vydatá alebo zasvätená zaujíma istý postoj voči mužovi, je povinná udržiavať s ním vyrovnaný vzťah, ktorý nemá byť vzťahom malej dcérky ani vzťahom matróny, pred ktorou sa trasie muž i deti. Žena tu vždy kolíše medzi dvoma postojmi – závislosťou (malé dievčatko) a nezávislosťou (emancipácia v dnešnom zmysle), pričom ani jeden nie je ovocím skutočnej slobody. Slobodný je len ten, kto sa oslobodil od náhľadu druhých a s rozhodnosťou zotrváva pod Božím pohľadom. Aj žena si potrebuje zachovať odstup od mužovho videnia a zostať pod pohľadom Otca. Boží otcovský milujúci pohľad, upretý na nás, nás zmieruje so sebou samými a obnovuje v nás pôvodný Boží obraz. Náš vzťah s Otcom je základom našej skutočnej osobnosti. Dieťa na seba nepozerá, a to mu dáva nevinnosť, vidí sa v pohľade svojich rodičov. Ale postupným rastom začne vnímať pohľad iných, ktorý už nie je nežný ani zhovievavý, občas až nemilosrdný. Dieťa sa začne vidieť pohľadom iných a stotožňuje ho so svojím. Tu sa rodia komplexy, hanba za seba. Pokúša sa prispôsobiť obrazu, ktorý by chcelo vyvolať u iných, alebo vtesnať sa do normy, ktorá je momentálne in. Toto je v čase dospievania aj normálne. Drámou však je, ak toto štádium raz neprekročíme. Tu sú oveľa zraniteľnejšie ženy, lebo žena je citlivejšia na pohľad, ktorým na ňu pozerajú. Je v nej potreba lásky – základná hybná sila všetkých rozhodnutí. Potreba uznania, krásy, páčenia sa, prijatia, milovania... Eva clivo túži po prvotnom užasnutí Adama, po pohľade, ktorý by ju urobil ženou a šťastím pre muža. Pádom sa však milosť zmenila na krehkosť a tá ženu zaskočila. Jediná cesta je nechať spočinúť na sebe Otcov pohľad. Len Boh nás dokáže preniknúť do hĺbky a nezraniť. On smie odhaliť aj našu úbohosť bez toho, aby sme podľahli beznádeji. Nemáme teda donekonečna analyzovať svoje stavy, ale skôr kontemplovať jeho lásku, prijať Boží pohľad. Ten aj očisťuje. A my potrebujeme mnohoraké očisťovanie, aj od nesprávnych predstáv o tom, čo by nás mohlo urobiť šťastnými, lebo tie nám bránia prijať to veľké, čo má pre nás pripravené. Boh Otec vie pri výchove skĺbiť nehu s náročnosťou. Je tu obrovská výzva – žena potrebuje objaviť Božie otcovstvo. Aj keď mala nedobrého otca, je tu jeden skutočne dobrý Otec.

 

Manželka

   Dievča sa stane ženou, keď jej telo, srdce a psychika sú pripravené dávať sa. Teda až vtedy môže pomýšľať na to, že sa stane manželkou. Ako dcéra potrebovala byť celkom zameraná na prijatie Božieho pohľadu a lásky. Až keď je sformovaná, môže vstúpiť do vzťahu s druhým človekom a sama dávať život, formovať a darovať sa. Milovať je milosťou ženy. Najprv, keď stretne milovanú osobu, snaží sa ju lákať k sebe, mať ju pre seba. Postupne, ako sa vzťah vyvíja, prehlbuje, rozvíja sa do obojstrannosti, už nielen prijíma, ale i dáva. Srdce ženy je bezodné, možno ho napĺňať donekonečna. Ak žena ostane len dcérkou – dievčatkom, bude sa dožadovať lásky a vyhľadávať ju všade, aj na nesprávnych miestach. Ale ak je už zrelou ženou, vie, že musí dávať, že prestáva čas zameranosti na seba.

   V rajskej záhrade boli muž a žena v trvalom spojení s Bohom, a preto dostávali plnosť lásky. Lenže „had“ žiarlil na také veľké šťastie, nezniesol, že iní sa tešia z toho, z čoho sa on sám vydedil. Vniesol do Evinho srdca podozrenie voči Božím zámerom, že im chce Boh čosi odoprieť a prekvapil Evu, keď bol Adam preč. Chcel spraviť Božie slovo neúčinným tým, že začne žena o ňom pochybovať. Eva jedla z ovocia stromu poznania dobra a zla – t. j. chcela veci poznať sama, bez Božieho prostredníctva a bez poradenia sa s Adamom. Tým, že sa vyhla Božiemu pohľadu, oddelila sa od zdroja lásky. Rabínsky komentár Písma Midraš učí, že pred pádom boli muž a žena oblečení do tuník zo svetla, t. j. boli priezrační pred Bohom i sebou. Po páde im spravil tuniky z kože. Svetlo i koža sa vyslovujú „or“, ale hebrejské písmeno alef v slove svetlo, ktorého číselná hodnota je 1, sa zmenilo na písmeno ayin v slove koža, ktorého číselná hodnota je 70. Počiatočná jednota sa zmenila na mnohorakosť, jednoduchosť na zložitosť, spojenie na rozdelenie. Súlad sa musí nanovo dobývať. Rozchod s Bohom nastolil medzi mužom a ženou vzťah vzájomného ovládania. Ak medzi ľuďmi nepanuje láska, ale nedôvera a strach, niet iného východiska, ako ovládať jeden druhého. Ale existuje aj Božia cesta nápravy, ako sa dostať späť. Neudeje sa však šibnutím prútika. Je to cesta vzájomnej podriadenosti, čo dnes neznie vábne. Hneď totiž za tým vnímame zákaz a útlak. Nesprávne stotožňujeme pojmy autorita a moc. Treba si dať námahu porozumieť tomu, ako to ten dobrý Boh myslí.

   Láska nie je v prvom rade cit, ale prikázanie. Hoci je nádherné pociťovať ľúbosť, vášeň, zamilovanosť, ktoré nám tiež Boh chce dať, láska má nielen svoje vrcholy, ale aj tmavé doliny. Milovať je rozhodnutie a kto ho príjme, tomu dá Boh aj radosť. „Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom!“ (Ef 5,21) Podriadenosť z lásky – jediná cesta ku svätosti – plodí úctu k druhému. „Nech sú ženy podriadené svojim mužom ako Pánovi,“ znamená, že muž sa nemôže podriadiť žene bez toho, aby bol ňou ovládaný, ak sa ona nepodriadi jemu. Muž je uchvátený svätosťou, ktorá vychádza zo ženinej podriadenosti a potom oveľa pozornejší, či je jeho žena v pohode, pozornejší voči jej predvídavosti a radám. Inak sa každý bude vyčerpávať získavaním prevahy, čo umŕtvuje manželstvo. Prvá po evanjeliovej ceste sebazaprenia z lásky kráča žena a uvádza tým svojho muža do nového typu vzťahu, čím sa nastolí rovnováha, a to v úplnom odovzdaní oboch Bohu a v nezištnom oddaní jeden druhému.

 

Matka

   Niet materstva bez manželského spojenia, bez oddania seba a prijatia druhého. Celá bytosť ženy je uspôsobená na materstvo. Popierať to zasahovaním do jej biologického rytmu so zámerom potlačiť všetko, čo by ju mohlo znevýhodňovať ako ženu, aby sa mohla vyrovnať mužovi, znamená ťažko ju zmrzačiť. Plné rozvinutie dosiahne len vtedy, ak ostane verná svojmu poslaniu. Ak si nenájde muža, môže sa vydať za svojho Boha. Vtedy sa stane matkou duchovne. Každá žena je povolaná byť dcérou, manželkou Krista a matkou ľudstva.

   Diabol žiarli na ženu viac než na muža, lebo ona dáva život. Zameriava sa na ňu, lebo chce prekaziť Boží zámer. Ženy prestávajú chcieť rodiť, potom Boh už nemôže získať synov.

   Prvý hriech priniesol bolesť a trápenie. Tieto dve zlá sprevádzajú ženu pri tehotenstve, pôrode, výchove detí i pri fyzickej neplodnosti. Bolesť a trápenie sa dá nazvať jedným slovom – kríž. A kríž je predsa znakom spásy. Ak ho prijmeme vo viere v Krista, ktorý na ňom zomrel a dal mu zmysel.

 

Pôvab ženy

   Za rozjímanie stoja hodnoty, dnes už nemoderné, ale pravé. Sú to: mlčanie, pokoj, sebaovládanie, nežnosť, panenstvo, krása, obeta srdca, svetlo v dome, sesterská spriaznenosť, priateľská podpora ...

 

Zhrnutie pre dnešok

   Povolaním každého človeka je ísť v ústrety Bohu, odpovedajúc na dar, ktorý nám priniesol v sebe samom, vo svojej láske. Boží zámer s ľudstvom je pozvanie k uzavretiu zväzku a k účasti na blaženom živote.

   Ženy trpia deformáciou svojej identity, cítia sa neisto preto, lebo nevedia už, kým sú, pretože svet im predkladá falošný obraz ženy, hľadajú uznanie vlastnej dôstojnosti a jedinečnosti mimo svojej ženskosti. Aj muž dokáže plne spoznať svoje poslanie a osobnosť, len ak nájde v žene svoj protipól, odlišný a pritom blízky. Žena svojím pohľadom a dialógom sprístupňuje mužovi jeho vlastnú osobnosť, otvára ho pre jeho povolanie a podporuje v činnosti. To je však možné iba vtedy, ak žena prijme fakt, že je iná, ak mu bude rovná ako partnerka vo svojej nenapodobiteľnej ženskosti, nie ako mužská napodobenina.

   Ženskosť je citlivým bodom, pretože ľudstvo je zranené hriechom, či sa nám to páči, či nie. A koreňom všetkého utrpenia je odmietnutie závislosti. Ľudská povaha trpí už pri myšlienke závislosti, či už od Boha, prírodných i štátnych zákonov a pod. No už len keď hovoríme o rozmere darovania sa, dotýkame sa citlivého miesta – totiž darovanie sa znamená závislosť, zabudnutie na seba, sebaobetovanie. Žena svojím predurčením k láske pripomína ľudstvu jeho povolanie odpovedať Bohu na jeho lásku. Tým napĺňa tajomstvo zjednotenia Boha s človekom v láske.

   Žijeme v kľúčovej dobe. Spoločnosť sa podstatne zmenila. Vývoj otvoril ženám mnohé neprístupné oblasti. Ale oslobodenie v rovine činnosti nevyriešilo jej hlboké problémy. Navonok sa ženská osobnosť rozvinula, stala sa paňou svojho života, čo je často iba fasáda, zakrývajúca vnútornú nespokojnosť. Žena bola presvedčená o nutnosti vymaniť sa spod nadvlády muža, prevzala jeho mužský štýl na úkor vlastnej ženskosti, čím stratila svoje charakteristické črty. Takto sa ocitla oveľa osamotenejšia a zraniteľnejšia, v bezvýchodiskových situáciách, ktoré ju ženú do zúfalstva. Sama na to dopláca. Ale ak žena nájde svoje miesto, usporiada sa aj všetko ostatné pre dobro ostatných. V tomto období obrovských premien vo svete má rozhodujúcu úlohu – nie potlačiť muža, ale naopak – pozdvihnúť ho a urobiť z neho nového človeka, aby sa pozdvihlo celé ľudské pokolenie. Rastúca dôležitosť ženy v čase, ktorý príde, nemá nič spoločné s emancipačným hnutím, ktoré ženu navádza na mužskú koľaj – toto hnutie je namierené proti hierarchii hodnôt a nivelizuje ich... Ale k slovu musí prísť to večne ženské! Sexuálna voľnosť, ovládnutie plodnosti, zosmiešnenie panenstva, odmietanie materstva a pod. prinieslo napokon aj zneváženie samotnej ženy. Sme svedkami zrodu hermafroditnej spoločnosti.

 

   Žena sa musí zmeniť prvá. To nie je trest ani príkaz, to je realita a výsada! Lebo len žena má v sebe potenciál potiahnuť ľudstvo, posunúť ľudstvo vpred. Ako? Svojou nesmiernou schopnosťou milovať. Ak má v sebe lásku, premieňa okolie. Musí v sebe objaviť túto silu – milovať aj nepriateľov, odpúšťať a tým ich odzbrojiť. Kto miluje, nikdy neprehrá. Kto zasieva lásku, aj ju zožne. Možno nie okamžite, ale raz zvíťazí. Svedčia o tom dejiny plné takýchto žien, čo po boku náročných mužov zotrvali a získali ich napokon pre Boha. „Láska nikdy nezanikne.“ (1Kor 13,8) Preto žena musí prísť z vlastného osobného a slobodného rozhodnutia mužovi na pomoc a umožniť mu stať sa tým, čím má byť.

Podľa knihy Jo Croissant: Kňazstvo ženy alebo kňazstvo srdca (Serafín, 1994) spracovala Alena Ješková
Je nemožné na pár riadkoch zachytiť posolstvo tejto knižky. Týchto niekoľko hlbokých podnetov vás túži motivovať ďalej hľadať svoju identitu, či už prostredníctvom tejto publikácie, alebo inak. (pozn. red.)