Smiech

   Mám pocit, že v dnešnej dobe sa vytráca humor. Všetci sú vážni, pretože majú vážne úlohy, musia sa starať o domácnosť, musia robiť čosi dôležité – pracovať, zarábať peniaze, aby sme napr. aj mohli chodiť na dovolenky. Prestal čas byť veselým, odviazaným. A toto sa týka aj našich spoločenstiev. Veď sa v nich musíme vážne modliť za uzdravenie, za ťažkosti, ktoré máme v živote, musíme vážne prosiť, aby nás Pán Boh vyliečil, vyviedol zo zajatia a v tom všetkom ako keby ľudia scitliveli a začali byť iní, začali vnímať veľmi citlivo spôsob komunikácie, začali byť aj podráždení kvôli výkonu, ktorý podávajú. Chcú pritom, aby všetko bolo robené s láskou, s takou jemnou a citlivou, ktorá nikoho neurazí, nikdy neponíži, ale tá vážna láska zároveň už ani nikdy nedokáže rozosmiať.

   Stretol som nedávno jednu mladú učiteľku, pracujúcu na gymnáziu. Povedala mi, že dnešné deti nie sú zlé ani dobré, ani mastné, ani slané, ani štipľavé, sú zaborené vo svojich mobiloch, tabletoch a nedokážu už spraviť nič, čo by bolo bláznivé, na čo by neskôr mohli spomínať, akoby sa nedokázali odviazať a uvoľniť.

   Za našich čias na strednej škole sme v noci pastovali kľučky, prelievali vodu pri uchu spiaceho kamaráta, liezli po odkvapoch a hromozvodoch, aby sme večer cez okno mohli zamávať babám, ako už starší sme si na zemiakovej brigáde zaskočili tajne na pivo... Urobili sme proste niečo, čo povzbudí nášho dobrodružného ducha.

   Pred pár dňami sa ma pozitívne dotkol film Camp, kde na čajový večierok pre baby prišli nenápadne oblečení dvaja chlapi – jeden chlapec a jeho dospelý animátor, ktorí chceli naoko povzbudiť dievčatá, že aj oni majú záujem o ich rozhovory na ženskom večierku, že aj oni túžia podobne dvíhať malíček pri pití kávy. Ale v skutočnosti mali záujem len o koláčiky zo stola. A tak uprostred rozhovoru o babských záležitostiach vytiahli vodné pištole, z kríkov vyliezlo ďalších asi desať chlapcov a chlapov, prepadli dievčatá, ulúpili všetko jedlo, skočili späť do kríkov, kde svoj lup pojedli. Dievčatá sa na tom skvele pobavili. Tu mi skrsla otázka: urobil by som to i ja, v mojom kolektíve, v našom spoločenstve? Asi nie, ešte by mi to pol roka vyčítali, ako som ich zranil. Namiesto toho, aby sme sa spolu zasmiali, aby sme sa mohli vyrehotať, aby nám to mohli ony nabudúce odplatiť nejakým ich svojským spôsobom...

   Preto chcem možno ženám povedať: buďte radostné, buďte veselé, pretože život má dosť svojho trápenia. Ako hovorí apoštol Pavol, že všetko zlé sa obráti na dobré pre tých, čo veria. I my obráťme smútok na smiech, na radosť, aby sme tento život mohli prežiť aj v radosti, smiechu a dobrej nálade. Hoci aj popri všetkom trápení.

 

Tomáš Ješko