Dotyk Božieho umenia

   Práve som mala rozčítanú knihu „Stať sa sebou“ od Stasi Eldredgeovej, keď som sa dozvedela tému septembrového vydania Miriam – Dotyk umenia. Ako som tak prechádzala stránku po stránke, narazila som na vetu, ktorá ma v spojitosti s touto témou v momente zasiahla. Autorka píše svojim čitateľkám: „Bez ohľadu na to, či vám to vaša mama povedala, alebo nie, boli ste pre jej srdce darom najkrajšieho dizajnu.“ S údivom som zostala hľadieť na tú krásnu pravdu. Pravdu, ktorú Boh do nás zasial, len my si jej nie sme vždy vedomí. Opäť som si premeriavala tú vetu a v mojom vnútri znelo: Každé dieťa je pre matkino „srdce darom najkrajšieho dizajnu“. Fíha, to je krásne. Každé dieťa… Predstavila som si bacuľaté chutné bábätká, rozžiarené tváričky, kučeravé vlásky… No moment, ale každé dieťa. A teda každý človek, každý z nás je darom od Boha. Na chvíľu som sa zasekla, ale opäť prišlo chvíľkové uistenie. No áno, to v podstate ovládam. Mnohí z nás to ovládajú. Vlastne to asi väčšina z nás už počula viackrát a v rôznych variáciách. Áno, som darom od Boha. To predsa viem. Avšak, moment... keby len darom! Ale akým darom! Darom s najkrajším dizajnom!

 

„A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na svoj obraz ho stvoril.“ (Gn 1,27)

„A hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1,31)

 

   Uvedomujete si to? V každom z nás sa zrkadlí najjemnejší dotyk Božieho umenia v najkrajšom dizajne jedinečného povrchu, ale i vnútra súčasne. Umenie ako Boh sám. Prelína sa v nás zručnosť tvorcu a obraz tvorcu samotného. Čo môže byť krajšie? Sme Bohom utvorení ako vrchol stvorenstva! Sme najkrajším dielom najtalentovanejšieho majstra! Stvorení na jeho obraz! Je to krásne hlboké tajomstvo, ktorého veľkosť nie sme schopní v plnosti obsiahnuť, avšak aj jeho malinká poznaná čiastočka nás môže hriať pri srdci. Každý z nás je dokonalým Božím dielom, vrcholom Božieho umenia, a to dokonca aj v očiach samotného Boha. Nie, žeby sa na viac nezmohol. :) Nie, nie jeho schopnosťou sme dokonalým Božím dielom, ale jeho túžbou a Láskou, akou je len On sám. Mohol nás „nahradiť“, ale z Lásky k nám verný podstate seba samého a prisľúbeniu, ktoré nám dal, nás tým vrcholom jeho dotyku v umení postavil na piedestál. Dal nám slávu a v nej sa chce s nami radovať, tancovať, veseliť, spájať. Stvorení na Boží obraz, odrážajúc Boha samotného...

 

Najkrajší dotyk Božieho umenia máme na dosah, a predsa je nám najvzdialenejší.

 

   Boh stvoril deň a noc, oblohu, slnko, mesiac i hviezdy… Stvoril more, jazerá, rieky, vrchy, kopce, roviny i kotliny, rastliny, živočíchy... Stvoril všetku tú nádheru vôkol nás. Tú nádheru, ktorou sa tak ľahko nadchneme a necháme sa jej krásou unášať. Často sme ochotní za tou nádherou cestovať aj stovky, ba tisícky kilometrov, aby sme sa ňou kochali. Pohladenie našich zmyslov hľadáme v prírode, ale navštevujeme i rôzne múzeá, galérie, divadlá... Nadchneme sa hudbou, dobrou knihou, nachádzame Boha v tanci, v obrazoch... Obdivujeme diela, ktoré naše ruky vytvorili, aj talenty, ktoré Boh do nás zasial. Nevravím, že to nie je správne. Boh nám to predsa všetko daroval. Vo všetkom je zobrazená jeho prítomnosť. A nachádzame ho takto oveľa jednoduchšie. Všakže?

   Často sa vieme rýchlo nadchnúť tým, aký je Boh úžasný práve vďaka zhmotnenému talentu človeka. Ako často sa však pozastavíme nad skutočnou krásou nositeľa talentu? Vnímame ho naozaj ako ten najväčší, najúžasnejší, dych vyrážajúci dar? Ako obraz odzrkadľujúci samotného Boha? Prečo sa nedokážeme bez ťažkostí nadchnúť krásou Boha i vo vrchole jeho stvorenstva? V ľuďoch, ktorí nás obklopujú, ale aj v tých, ktorí sa v našich životoch len tak mihnú. A čo je snáď najťažšie, v nás samých. Všetko okolo nás obdivujeme s ľahkosťou, avšak častokrát si neuvedomujeme, že tá najväčšia krása je práve v nás, ľuďoch. Možno nie je na prvý pohľad vidieť, treba ju hľadať, nachádzať, snažiť sa. Ale stojí za to.

Veronika Očkayová