Túžba po prijatí

Ako sa cítia Rómovia na Slovensku medzi nami „bielymi“? Určite neexistuje len jedna vyčerpávajúca odpoveď. Možno by sme sa správne mali spýtať aj opačne - ako sa „bieli“ cítia s nimi? Čo životný príbeh, to osobná skúsenosť. My sa však pri zmene spoločnosti snažíme začínať v prvom rade u seba – meniť svoje myslenie, svoje postoje, svoje videnie vecí i skutky. Do diskusie na tému zmierenie sme si pozvali aj 42-ročnú nádhernú ženu – pani Janette Motlovú.

 

Odkiaľ pochádzaš?

Oficiálne z Nového Mesta nad Váhom. Ale kým sme tam zakotvili, veľa sme sa sťahovali. Podľa toho, kde chovali kravičky, lebo rodičia pracovali v maštali, preto sme bývali priamo na majetkoch.

 

Čo si študovala?

Sociálnu prácu so zameraním na rómske spoločenstvo. Štúdium ma obohatilo v tom, že k tomu, čo som intuitívne robila s deckami a mladými, som zrazu dostala teoretický rámec a pochopila som, odkiaľ som a kým som.

 

Kde momentálne pracuješ?

Založila som neziskovú organizáciu s názvom Od emócií k poznaniu EDUMA, ktorá sa zaoberá mladými ľuďmi, ktorí majú pár krokov k priepasti sociálneho vylúčenia, ktorí tam ešte nie sú, ale pre rôzne prekážky našej spoločnosti tam smerujú. Našou úlohou je zviditeľňovať ich, ukazovať iným ľuďom, že aj takíto žijú medzi nami, aj keď nekričia a nežiadajú o pomoc, ale potrebujú kúsok našej ľudskosti a tolerancie, náš prístup, ktorý im pomôže ich pozíciu spracovať. Z ľudí robíme živé knihy, ktoré budú na webe prístupné online a cez ne budeme učiť budúcich profesionálov, biznis sektor, zamestnávateľov , personalistov, čo to znamená mať znevýhodneného zákazníka alebo zamestnanca so špeciálnymi potrebami. Okrem toho som 3.rok súčasťou Teach for Slovakia, kde pôsobím ako konzultantka pre učiteľov z terénu. Snažím sa im pomôcť pochopiť rómske komunity, ako žijú, pracujú, ako si s nimi budovať vzťahy.

 

Akými pracovnými pozíciami si doteraz prešla?

Všetkými! Najskôr som sa snažila zháňať si prácu na uživenie, pričom som narážala na fakt, že farba pleti je výrazný problém. Aby som to niečo, čo mi telefonicky sľúbili, aj skutočne dostala, keď ma uvideli... Dlho som však bola mamičkou na plný úväzok s dieťaťom diabetikom. Neskôr som cítila potrebu pracovať, nielen pre peniaze, ale byť medzi ľuďmi. A tiež vnútorne a mentálne rásť. Najprv to však bola robotnícka pozícia, opravovala som rotory a statory, vymieňala izoláciu, potom som  postúpila, už som kontrolovala tie statory, potom som sa rozhodla, že určite budem študovať popri zamestnaní na vysokej škole, pri čom som sa dostala k práci s mládežou. Po 2-3 rokoch som prešla za asistentku učiteľa na ZŠ, po nej som začala ako asistentka pre autistické deti a neskôr ako projektová manažérka pre výmenné pobyty, odtiaľ som išla na úrad splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity, odtiaľ som sa posunula celkovo k mládeži. V Iuvente som pracovala 7 r. na pozícii metodičky pre inovatívne formy práce s mládežou. Mala som na starosti rozvoj kvality práce dobrovoľníkov pre deti z detských domovov. A tu už dozrievala vo mne myšlienka, ktorú idem robiť teraz – pomôcť deťom s inakosťou využiť ju vo svoj prospech.

 

Na ktorý najkrajší a aký najhorší zážitok z detstva si spomínaš?

Najkrajší je ten, keď ma objala učiteľka po tom, čo som sa jej opýtala, či je pravda, že sme sa vyliahli z opice alebo či je pravda to, čo sa hovorí o Bohu. Najhorší je asi ten, keď som zistila, že na to bielenie nepomáha nič, že zostanem stále tmavá a spolužiačka mi povedala, že pokiaľ nebudem belšia, nemôžem ísť s ňou von.

 

Ktoré sú tvoje najvýznamnejšie koníčky?

Rada spievam, čím doma leziem všetkým na nervy. Už len najmenšia Natália sa z toho vie tešiť. Rada čítam, najväčším koníčkom je odovzdávať ďalej to, čo viem a čo má zmysel. Teším sa z každého človeka, čo sa chce učiť. A teší ma človek, ktorý to, čo sa naučil, dokáže aj v praxi využiť.

 

Aký druh literatúry ťa priťahuje?

Keď si chcem oddýchnuť, dám červenú knižnicu, tie romantické romány, kde každá situácia sa na dobré obráti a ja viem, že aj keď je to akokoľvek zamotané a ľudia si hádžu polená pod nohy, vždy to dobre dopadne. Potom sú veci, ktoré čítam ku couchingu, ale zaujíma ma hlavne ten praktický obsah, preto to mám rada podané v príbehoch. Lži na pohovce od Irvinga...., kde som pochopila, prečo a ako veci fungujú, ako si pamätáme, ako pracovať v pomáhajúcich rolách. A mám rada dobrý film. Ale v každom sa zastavím možno len v prvej  štvrtine, keď ma niečo zaujme, a už len tým sa zaoberám, premýšľam....Ak dopozerám celý film, ten nie je pre mňa zaujímavý, lebo ma nedonútil na chvíľu sa zastaviť a rozmýšľať. Napr. film Tisíc slov som videla 6x. Reflektujem, či náhodou i ja nerobím to zlé, čo bolo vo filme.

 

Aký druh relaxu preferuješ?

Prechádzku po dlhej rovine a nič. Rozprávať sa o bežných veciach. Tešiť sa, keď mám okolo seba rodinu. Malá Natália má z môjho času menej, než mali dvaja starší kedysi.

 

Čo považuješ na výchove svojich detí za najmilšie a čo za najkomplikovanejšie?

Hoci ten najstarší má 23, stredná 18 a najmenšia 3, keď kedykoľvek za mnou prídu a povedia: sadni si, aby si mi mohli sadnúť na kolená a keď mi Dominika, ktorá je adoptovaná, povie: hladkaj ma. To sú chvíle, keď nemusíme nič iné robiť a všetci vieme, prečo to chceme. Najkomplikovanejšie, keď musia pendlovať medzi dvoma svetmi. Keď nie sú súčasťou jedného sveta, ale majú viac kultúr. To sa v nich stretáva a v niektorých hodnotách aj bije. Je to ťažké i pre mňa, lebo ja sama im neviem povedať, čo z toho, ktorá cesta je najlepšia.

 

Odpovedať jednou vetou, akí sú v skutočnosti Rómovia, je nereálne. No skús nám aspoň načrtnúť základné rysy vašej kultúry, myslenia, tradícií, teda to, čo my ostatní nemáme šancu vidieť na prvý pohľad. Verím, že vzájomné spoznávanie sa by mohlo byť mostom k väčšiemu porozumeniu.

Najsilnejšou je zdieľanie. Na prvý pohľad vidíme, že oni sú súdržní, ale to, čo je vo vnútri, nevidíme. Napr. že sa nedokážu sami tešiť, sami plakať, smútiť, vždy na to potrebujú ľudí okolo seba. Ak sa chcem tešiť, zoberiem si veľa ľudí okolo seba, lebo až vtedy to má ten pravý zmysel. Sám nechcem. Nebudú hrabať peniažky sami pre seba, ich nebaví míňať na seba, potrebujú ľudí okolo, ktorí z toho môžu mať úžitok. Ešte som nenašla Róma, ktorý by sám sedel a jedol. Počká si na niekoho, kto k nemu príde. On aj plač zadrží, ale keď vstúpi iný človek, vie sa rozplakať. Druhá črta: zodpovednosť v úplne  inom zmysle: nenesiem zodpovednosť za svojej konanie, myslenie, ale za všetkých, ktorí sú na mne závislí. Nie je dôležité, čo sa stane následkom udalostí mne, ale ostatným v komunite. My vidíme len to, fúha, on je nezodpovedný, ale on to robí preto, aby niekoho iného zasýtil. Tretia črta je tešiť sa z každého dňa – to nám ostatným chýba. Oni sa tešia z toho, že tu som, práve teraz ma nič nebolí, netrápi, mám obe ruky aj nohy, môžem ísť von a dýchať, mám radosť z malých vecí, úspechov. My tu sa ponáhľame za niečím, máme pocit, že nás niekto iný môže predbehnúť. Naši Rómovia  nikdy nemajú pocit, že ich niekto predbehne, lebo riešia len to, čo je tu a teraz. A veľmi sa učia z minulosti. A posledná vec, čo ja vnímam, je prijímanie inakosti zvonku. Všetko, čo je iné, je pre nich zaujímavé. A toto je diametrálne odlišné od bieleho (gadžovského) sveta. Bieli majú skôr strach ako záujem. U nich, keď ktosi nový príde do komunity, všetci vyjdú von, otvoria dvere, prídu sa spýtať, nie si hladný, nepotrebuješ niečo, poď dnu!  Tieto 4 črty sú neskutočne hodnotné, len v našej  uponáhľanej spoločnosti sú málo pochopiteľné pre tých, ktorí nežijú ich komunitným životom.

 

Počula som tvoju prednášku o historickej pamäti. O čo presne ide?

Historická pamäť je niečo, čo dieťa nikdy nezažilo, ale všetci o tom rozprávali. Ono si to v sebe nesie. Ide o čosi, čo človek ešte nemusí vnímať, ale zažil to. Veľakrát deťom, ktoré nevedia rozprávať, vyjdú isté sekvencie na povrch. Udalosti z minulosti, z prenatálneho obdobia prežívajú cez emócie maminy. Dieťa prijíma aj historické odkazy, dané niekoľkými generáciami. Jazyk nemá rozvinutý na popísanie, napr. strachu z vody. Stačí, ak matka prežívala strach z vody v tehotenstve. K tomu sa pridá spojenie s nejakým zvukom. Podmienený strach je aj vtedy, ak matka ani sama nemá strach z vody, ale niekto jej o tom povedal, že sa mu čosi zlé stalo, ona to prijala za svoje, prežila to v sne a presúva to potom na dieťa. Sú 2-3 generácie, ktoré nemali skúsenosť s vodou, ale strach je tradovaný. Rómovia majú veľmi silný temperament, emočné prežívanie a u týchto detí je potom aj silnejšia historická pamäť. Rómovia majú napr. radi oheň, ale nie preň samotný, napr. neprídu k nemu blízko, ale pre svetlo a teplo a kvôli tomu, čo sa okolo neho deje. Ide im o to komunitné zdieľanie. Napr. trojročné rómske dieťa sa nikdy nestretlo s gadžami, ale sa ich bojí. Lebo počulo toľko negatívnych rečí o nich, že si v sebe vytvorilo strach a má problém ho preklenúť, považuje ho za svoj vlastný, lebo ľudia, od ktorých to počulo, sú preňho autoritou, dieťa ich sprostredkovanú emóciu prijme za svoju.

 

Naše myslenie sa rozvíja na základe slovníka. Ktoré slovíčka sa vôbec nenachádzajú v rómčine?

Ak chcem poznať nejakú kultúru, spoznávam jazyk. Treba si zobrať najčastejšie používané slová, a tak zistím, ako tí ľudia premýšľajú, cez jazyk spoznám kultúru rodiny, človeka. Rómovia nemajú slová, ktoré nepotrebujú k životu. Veľa vecí súvisí s tým, že u nich nie je vyvinuté abstraktné myslenie, lebo to sa rozvíja od ovládania istého počtu slov,  ako ich potrebujú kombinovať, používať  v spoločnosti, podľa toho, akú možnosť majú vychádzať poza múry svojich a zúčastňovať sa na živote iných. Vchodom do inej kultúry prichádzajú k iným slovám. Ale tí, ktorí žijú uzavreto, nepotrebujú iné slova, lebo sa nedostali vo svojich potrebách ďalej.  Napr. neexistuje rómske slovo strom. Existuje len drevo (kaš), lebo sa ním kúri, a existuje jablko, hruška, nie jabloň. Oni potrebujú jesť a zohriať sa, nie prechádzať sa v aleji ... žijú jednoduchým, pragmatickým štýlom – čo z toho môžem získať, estetično sa u nich neobjaví, lebo sa neposunuli z prvého schodíka o niečo vyššie, že už nemusia uspokojovať len svoje základné fyzické potreby.  Až v druhej fáze by si začali uvedomovať, že strom mi dáva aj tieň. Vyšší element myslenia tu nie je,  nemáme šancu k nemu dospieť, ak sme len na tom základnom. Pokiaľ ide o budúcnosť, tá opäť súvisí s jednoduchým spôsobom života: ak dnes nemám čo jesť, načo budem premýšľať o budúcnosti? Ešte tu funguje filozofia fatalizmu, keďže sú presvedčení, že všetko je dané a oni nič nemôžu zmeniť svojím pričinením, čiže budúcnosť nepotrebujú, ani to slovo nemajú, lebo ju nijako nevedia ovplyvniť. Všetko to, čo je dnes, možno zajtra, nanjvýš ešte budúci týždeň, ale už nie je slovo mesiac. Ale na všetko, čo sa už udialo, na to slová sú. Hoci majú len jedno slovo: vare kaste – s niekým kedysi. Nikdy nie napr. 12.marca, všetko, čo sa udialo aj pár dní dozadu, sa vyjadrí slovom kedysi. O budúcnosti sa povie len raz, ak dožijem, raz, ak Boh dá. Neriešia roky, dôležité je, čo s kým vtedy prežili, čo sa vtedy dialo. Keď si sa ty narodila, trenčianska nemocnica bola prekopaná. Mamka vie, čo sa kde dialo.

 

Naše čitateľky sa najčastejšie stretajú s témou výchovy detí. Aké odporúčania by si dala ohľadom vedenia našich ratolestí?

Jedna vec je, ako vychovávajú Rómovia, a druhá, ako to môžeme robiť my, aby nám výchova šla od ruky. Najprv ten rozdiel: k čomu vedú rómske deti: všetko, čo tu je, je všetkých. Keď to práve teraz nikto iný nepoužíva, môžeš si to zobrať, ale potom aj vrátiť na miesto, kde by to bolo dostupné všetkým. Napr. bicykel opretý o plot, vezmem si ho a zase inde odstavím. Rómske dieťa ho nikdy nezavezie do nejakej záhrady za múr. To by znamenalo, že sa nechce deliť a to znamená, že si neváži iných ľudí v komunite, zrazu sú mu málo.  A on je z nej vyčlenený a to mu aj oni dajú poriadne pocítiť. Naše rodiny vedú decká k pomoci. Ak niekde naberajú do kýbla hlinu, choď tiež, lebo nikdy nevieš, kedy to tvoja matka bude potrebovať. Vzťah matky a dieťaťa je tam veľmi silný. Výchova nie je vôbec riadená, v zmysle:  tu seď, toto rob, len takto môžeš rozprávať, je postavená na princípe uč sa okolo seba, čo vidíš a počuješ. Rómovia si nevedia upratať veci, ktoré počujú, ale  v podobných situáciách ich potom využívajú. Výnimočné je, starám sa o teba, pokiaľ nie si schopný postarať sa o seba sám a potom sa ja starám o svojho rodiča, keď on už nevládze, Nemôžem ho nechať bez opatery. V momente, keď som dosť silný, musím rodine pomáhať. Ide aj on rúbať drevo, vidíme deti, čo nesú železo, pýtame sa, ktorý rodič toto dovolí?! , ale my nie sme v ich situácii. Oni to chápu tak, že si dosť silný už, tak poď. A decká sa tešia z toho, že takto sú prínosom pre rodinu. Odbremenia otca, babku, mamu.  Toto mi chýba vo väčšinovej kultúre. Moja dcéra mi už dnes odmietne, keď ju požiadam, že niečo potrebujem. Nevyskočí, nejde hneď, čo ja by som si nikdy nedovolila u mojej mamy. Keby išla akákoľvek telenovela, deti tam vyskočia a idú pomôcť mame. Aj mne je to dnes ťažké – už nežijem v komunite, cítim, že som menej dobrou dcérou pre moju mamu, lebo pracujem a nie som naporúdzi, keď´ potrebuje urobiť kávu, keď ráno potrebuje vstať... Keby ste sa spýtali mojej mamy, akú dcéru by chcela mať, odpovedala by: je jej dobre, ale mne by bolo lepšie, keby bola tu. Väčšinová spoločnosť sa hrdí deťmi tak, že moja dcéra je inžinierka, zarába toľko, má postavenie...., toto Róm nechápe.

 

Ako v tomto svete pripraviť, aby naše deti ustáli, čo je na nich kladené?

My to nazývame tri V – výchova, vzdelávanie, vedenie. V prvom momente je na tri V-čkovom bicykli  výchova - mama, ktorá vezie dieťa a len komentuje, aha, tadeto ideme, toto vidíš . Férové voči deťom je nevravieť im len, toto rob, ale dať im aj pozadie, prečo by to mal robiť a nepresviedčať ho, že to má robiť, ale motivovať ho, aby videl, že je to potrebné. Najväčší nedostatok rodičov  je, že presviedčajú. Keď ale deti motivujeme, aby pochopili, prečo to my takto robíme, má to oveľa väčší zmysel. Fáza druhého V je vzdelávame. Spočiatku my za deti vyberáme školu, prvé krúžky, lebo ony nevedia verbálne pomenovať to, čo majú radi.  Ale cez obrázky ich postupne dokážeme naučiť vyjadriť veci, ktoré by naozaj chcelo. Alebo pomocou rôznych iných techník nám oznámia svoje rozhodnutie. Príklad motivácie: dieťa nám povie, že chce byť kameramanom. Namiesto jednoduchého nie, lebo je to ťažké zamestnanie, alebo áno, rob to, mu kladieme otázky: a čo myslíš, že ten kameraman robí, a čo si myslíš, koľko váži taká kamera, uniesol by si ju na pleci? Aké filmy by si chcel točiť,  chcel by si pracovať aj v noci? Takto ho navedieme k rozhodnutiu a pochopeniu, že on sám dôjde na to, že to nie je cool. Tretia vec, ktorej sa dopúšťame, je príliš veľa slov, priveľa hovoríme. Pritom stačí pár jednoduchých slov. Nie zahlcovať ich slovami, ale činmi. Ak začneme toto robiť inak, decká nám začnú rozumieť, buďme im viac kamošmi. Raz sa ma kdesi opýtali, že keby som si mala vybrať rolu, ktorá mi sedí, ktorá by to bola? Ja som spočiatku rozmýšľala nad matkou, dcérou, priateľkou – odhodila som dcéru, mamku, zostala mi priateľka. Veď rodič som pre dieťa 18 rokov? Ale potom mu budem 50 rokov priateľkou. Už ma  nebude potrebovať, aby som mu dala strechu nad hlavou, jedlo, on potrebuje porozumenie, prijatie, atmosféru. To isté platí pre moju mamu. Dnes už potrebuje vedľa seba priateľku, ktorej sa posťažuje.

 

Mala si ty v živote dôležité osôbky, ktoré ťa posúvali vpred?

Prvá osoba bola pani knižná (knihovníčka), ktorej som nikdy nemala možnosť povedať, koľko mi dala do života. Už tu nie je.  Naučila ma čítať, naučila ma rozumieť knihám. vďaka nej mám Dominiku ( adoptovanú), vďaka nej som sa dokázala popasovať s Marekovou chorobou. Dala mi dôvod žiť, ukázala mi, čo robí človeka človekom. Nie to, koľko nahonobí, ale koľko spokojných ľudí za sebou zanechá, ktorým nejakým spôsobom zmenil život. Druhou osobou bola moja spolužiačka na gympli – také to babské všetko – učila ma byť ženou, správne sa maľovať, vytiahnuť to pekné, zrazu som bola sebavedomejšia. Bola mojím vzorom - keby prišla s fialovými vlasmi, dala by som si ich i ja, hoci fialovú neznášam. Dala mi zmysel k niekomu patriť. Ja som mala okolo seba vytvorený obranný štít a nedovoľovala som spolužiakom prísť ku mne bližšie, lebo by mi mohli ublížiť. Ona mi ukázala, že spolužiaci môžu byť fajn ľudia. Neskôr som pochopila, koľko ju to stálo energie, aby búrala múry na oboch stranách – ona bola jednoducho mostom medzi nami. Učila ma pracovať s tienistými stránkami, aby neubližovali iným. Tretí človek bol Eugen, kolega, ktorý ma dostal k mimovládke, dal mi smer práce s mládežou. A zabudla by som na jednu učiteľku – ukázala mi, že môžem byť dobrá vo veciach.

 

Si optimistka alebo pesimistka? Veríš, že ľudia k sebe  dokážu nachádzať cesty? Ak áno, od čoho to závisí? Ak nie, prečo?

Optimistka s pesimistickými črtami. Ja verím, že všetci ľudia sú vo svojej podstate dobrí, len nie vždy majú príležitosť ukázať to a nie vždy si tú príležitosť dokážu vytvoriť sami, niekedy potrebujú zvonku pomoc. Spoločnosť dokáže byť otvorená a tolerantná, ale potrebuje mať dôvod, prečo takou byť. Pesimistkou som v tom, že si nemyslím, že to dokáže jedna alebo druhá strana bez pomoci. Naozaj si myslím, že Rómovia sa z toho sami nedostanú, ani nevidiaci, ani nepočujúci.  Musí sa nájsť niekto, kto to chce a niekto, kto o to stojí na druhej strane. Zdraví ľudia bez bariér, bez inakosti musia  stáť o to, že iný človek ich môže obohatiť. Častokrát sa správame  tak, že tí iní sa uzatvoria do škatuľky, lebo sa ľútostia, neveria, že by ich niekto ozaj chcel prijať medzi seba. Tu oveľa viac treba pracovať aj na druhej strane. Nedá sa stavať most len z jednej strany a sám ho dostavať, lebo sa mi zlomí. Vidím potrebu ľudí, ktorí budú pripravovať akoby autobus, do ktorého môžu iní vstúpiť a žiť inak, lepšie, ale i tých, ktorí naberú odvahu doňho nastúpiť. Prípravný tím musí vedieť motivovať pozvaných, pritiahnuť ich do svojho autobusu, nepýtať sa: si čistý, toto si si pral, nemáš choroby?... Nie je málo ľudí, ktorí by chceli ísť do autobusu. Ale je málo tých, ktorí pripravujú obe strany. Skôr máme veľa  tých, ktorí odhovárajú – nechoď tam, ten ťa klame, neprijímaj ich, nevieš, čo ťa čaká...

 

Prekonala si vážnu chorobu. Dokážeš z tejto boľavej skúsenosti čosi pozitívne vyťažiť?

Áno. Vždy som mala pocit, že nie som dostatočne biela, dosť vysoká a prestala som mať radosť z toho, že som vlastne zdravá. Najskôr prišla epilepsia – vtedy som začala menej premýšľať o vonkajšom vzhľade. Vravela som si, že mám aspoň pekné prsia. Začala som byť márnivá. A potom to prepuklo! Ach, tie moje prsníky! Ten tam hore mi povedal: no počkaj...! Na tejto ceste som si uvedomila tri veci: mám sa tešiť z toho, čo mám. Nuž som si urobila zoznam toho, čo mám ešte zdravé, a pridávala k tomu čiaročky. Po druhé – úlohou ľudí je byť ľudský. Ja nie som sama v nekonečne, ale mám okolo seba ľudí a mám sa pozerať na to, či niekto nepotrebuje pomoc. S úctou požiadať o pomoc a neskôr ju vracať ďalej. Predtým som bola taká hrdá, až som bola hlúpa. Tretia vec – je to asi strašne patetické -  naučila som sa tešiť z toho, že vidím svoje deti rásť. Keď ma naštvali, povedala som si, buď rada, že ťa môžu naštvať, že ťa majú, že máš tú možnosť, som tá, ktorá ich môže nasmerovať či iba objať.

 

Nosíš v srdci obrovské túžby či skôr také každodenné?

Aby sa moje deti nemuseli boriť s predsudkami okolia len preto, že sú iné. A k tomu smerujú aj všetky moje malé túžby. Chcem robiť všetko preto, aby nás všetkých inakosť mohla obohatiť. Aby žiadne  decká nemuseli trpieť, lebo je vojna, lebo sú hladné, lebo sa narodili bez nôh, bez zdravých uší, lebo sú tmavšie.... ale aby sa mohli tešiť, aby ich rodičia smeli povedať: mám jedinečné dieťa.

 

Kto sa chce o tejto zaujímavej žienke dozvedieť viac, odporúčame mu knižku Cigánka, v ktorej Janette (vtedy s priezviskom Maziniová) maximálne otvorene rozpráva svoj životný príbeh, líči okolnosti a udalosti našej slovenskej spoločnosti, ako sa jej rodinke v nej žije, s čím zápasia a po čom túžia.

Alena Ješková