Narodeninový darček

(fejtón)

 

   S manželom sme boli v nákupnom centre a ja som dlho postávala pred výkladom s kožuchmi. Z neznámej príčiny som túžila po tomto kúsku do šatníka. A tak som tu stála a ochkala. Keď Mirko videl môj túžobný pohľad, povedal: „Tak si poď nejaký skúsiť!“ Pre Mirka je totiž celý svet gombička, stále sa usmieva, je otvorený a dobrácky k druhým. Takého ho poznám už takmer štyridsať rokov. V obchode sme sa povrteli, poskúšala som zopár kožuchov, ale vyšli sme samozrejme bez nich, pretože Mirko je vedecký pracovník a ja účtovníčka a tak, len tak pre radosť nemožno kupovať skoro nič. V diaľke však na mňa blikalo malé svetielko nádeje, keďže som mala mať o dva týždne narodeniny. Päťdesiatdeväť rokov je už vek dámy a ten kožuch by mi fakt pristal a ako by mi v ňom bolo teplučko. Ticho som si v sebe hútala. Počas nasledujúcich týždňov som aj nahlas čo-to na túto tému prehodila a nezabudla som jemne pripomenúť štvrtý apríl – deň mojich narodenín. Viem, Mirko nikdy nezabudol a vždy mal aj darček. Niektoré si dodnes pamätám. Napr. ako som v prvý rok manželstva na narodeniny dostala kuchársku knihu „Mäso na sto spôsobov“. Vnútri bolo nakreslené srdce a v ňom M + M = VL a pod ním napísané Mojej objavovateľke nových chutí. A hoci som bola polovegetarián a uprednostňovala zdravé stravovanie – vločky, zeleninu, ovocie, acidko – a týmto smerom som plánovala stravovať aj našu novozaloženú rodinu, Mirkov signál som pochopila. Musím však konštatovať, že hoci som celé roky manželovi a synom varila to, čo si želali, ja som veru na „rezňovo-gulášovú diétu“ nepresedlala.

   V živej pamäti mám darček z minulého roka. Vtedy som sa doslova rozplývala nad sušičkou ovocia. Keby sme ju mali, ako by sme si večer pri telke pochrumkali na sušených bio jabĺčkach a že si nasuším aj slivky, hrušky aj jahody... a budem posielať aj synom. V deň narodenín mi Mirko dal nádherne zabalený veľký balík. Vie, že si potrpím na darčeky, najmä v môj sviatok. Po odbalení som tam našla „špičkový“, ako ho Mirko pomenoval, kotlík na guláš. So žiarou v očiach mi vysvetľoval, že je veľmi kvalitný, prenosný a vydrží nám roky. Nevedela som sa od úžasu zorientovať, koho myslel tým „nám“. Ale o chvíľku mi to došlo. Mirko je totiž zanietený vodák a tramp. Každoročne v júli organizuje akciu splavovanie plus stanovanie pre známych. S prípravami začne už vo februári a organizuje ľudí, ako on hovorí: „Čím je nás viac, tým veselšie.“ Takže keď uvidíte v sparnom lete pádlovať v Malom Dunaji zo dvanásť šesťdesiatnikov, môže to byť Mirkova skupina. Ja však túto „akciu roka“ rada pravidelne vynechávam. Keď sme boli mladší, vyhovárala som sa na strach, že sa synovia utopia a teraz bez ostychu priznám, že na toto ma nikto nedostane. Spať na karimatke v stane alebo len tak pod širákom, umyť sa môžete len ak tak v Dunaji, vyprázdňovanie v kríčkoch a stáda komárov – bŕŕŕ – tak to u mňa ani kopa srandy nevyváži. Ja si za ten čas ležím na lehátku na balkóne alebo si prečítam knihu, sŕkajúc pritom kávičku a v kľude domova počkám, kým sa mi vysmiaty Mirko vráti.

   Prišiel deň mojich narodením. Že by tento rok Mirko „uhádol“, čo ma poteší? Ááá, už je to tu, prianie a pusa na líce, balík zabalený v krásnom ružovom papieri. Na pohmat mäkký. V mojom vnútri sa objavil obraz mäkučkého kožucha. Opatrne rozbaľujem papier. Čo to je? Pozriem na Mirka. Má pre mňa stále svoje čaro, štíhly, ľahko po šesťdesiatke, so šedivými vlasmi stiahnutými do chvostíka, jeho sivé oči žiaria radosťou. Moment prekvapenia. Spacák –nadýchnem sa, usmievam sa. Čóóó, spacák!!! – myslím si. Mirko sa rozosmeje. „Špičkový spacák, kvalitný, do -30.“

„Veď ja s tebou nechodím stanovať,“ snažím sa pokojne poznamenať.

„Keď si zabalíš do neho aj hlavu, nepichne ťa ani jeden komár, no možno zopár vyhladovaných samíc,“ žartuje a smeje sa od srdca.

„Mirko, ako ti toto napadlo?“

„No, súčet číslic tvojich päťdesiatych deviatych narodenín je štrnásť. No a keďže máš dnes čerstvých štrnásť, mohla by si ísť so mnou už prvýkrát na splav a stanovačku!“ zvolal radostne.

   V nemom úžase som hľadela raz na neho, raz na spacák, opäť na neho a opäť na spacák. No možno..., o jeho návrhu porozmýšľam, možno pôjdem, neviem. Jedno však viem určite, budúci rok mám okrúhliny, takže ma neprekvapí ani kanoe.

 

Eva Nipčová