Som s tebou

   V tomto čísle sa zamýšľame nad ženou ako oporou muža. Kladieme si otázky, do akej miery je vhodné, aby manželka za svojím manželom stála a pomáhala mu, prípadne veľkoryso prehliadala jeho nedostatky (veď koniec-koncov všetci nejaké máme).

   Život niekedy prináša situácie, ktoré môžu byť vyslovene náročné, manžel sa napríklad dá na podnikanie, s ktorým manželka nie je stotožnená, začne budovať politickú kariéru či verejne vystupovať, alebo urobí poriadny prešľap...

   Istotne je všetko vecou dialógu a dohovoru. Niekedy žena mnohé tlaky neustojí, niekedy podľa mňa ani nie je etické, aby svojho muža napriek všetkému podporovala (na myseľ mi prichádzajú manželky diktátorov), niekedy však žena musí ľudovo povedané „zaťať zuby“, ťažkosti pretrpieť a svojho muža podržať. Alebo nemusí, ale urobí to z lásky.

   Keď som len tak námatkovo pátrala v histórii, zaujali ma príklady hrdinských žien, ktoré boli svojim mužom skutočnou oporou a oni by sa bez nich nestali tým, čím boli.

   Z nedávnych dôb je to napríklad anglický kráľ Juraj VI., o ktorom bol nakrútený skvelý životopisný film s názvom „Kráľova reč“. Kráľom sa stal úplne neočakávane, keď sa jeho brat vzdal trónu kvôli sobášu s rozvedenou Američankou. Kráľ Juraj mal plachú povahu, bojoval s rečovou vadou, veľkou oporou mu však bola jeho manželka Alžbeta (nám známa ako Kráľovná Matka). Počas druhej svetovej vojny, keď bol Londýn bombardovaný, ona i jej manžel povzbudzovali ľudí v uliciach a statočne čelili nemeckej expanzii. Keď kráľovnej ponúkli, aby odišla aj s deťmi do bezpečia v Kanade, odmietla so slovami: „Deti neodídu bezo mňa. Ja neodídem bez kráľa. A kráľ neodíde nikdy.“ Nesmelý kráľ Juraj sa časom stal rešpektovaným panovníkom a spolu s manželkou patria medzi najobľúbenejších monarchov v britskej histórii.

   Ďalší prípad doslovnej záchrany života patrí skôr medzi kuriozity. Na Moravskom hrade Buchlov rozprávajú sprievodcovia skutočný príbeh miestneho pána Zikmunda Berchtolda, ktorý sa v roku 1848 zúčastnil revolúcie proti cisárovi Františkovi Jozefovi I. Po porážke povstania bol odsúdený na trest smrti. Cisár však jeho trest zmiernil na doživotné domáce väzenie na príhovor jeho pôvabnej manželky Ludmily Wratislavovej (vraj toho času najkrajšej ženy na cisárskom dvore). Pokiaľ domáce väzenie znamenalo poľovačky a preháňanie sa na koni po rozľahlých panských pozemkoch, neobišiel urodzený gróf až tak zle. Na hrade dodnes vystavujú jeho uniformu s kúskom šibeničného povrazu, ktorý na nej musel do smrti nosiť.

   Z českej histórie ma taktiež oslovil životopisný príbeh Charlotte Masarykovej, manželky prvého prezidenta T. G. Masaryka.

   Charlotte Masaryková sa narodila v americkom Brooklyne a svojho muža nasledovala do vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Rodina z jej rozhodnutia nebola nadšená, otec ju odrádzal slovami, že z demokratických Spojených štátov odchádza do zaostalej monarchie. Masaryk z úcty k svojej žene prijal meno Garrique. Mladí manželia na začiatku čelili materiálnemu nedostatku, neskôr prenasledovaniu a nenávisti za svoje názory, Masaryk bol dokonca obvinený z vlastizrady za úsilie o vznik samostatného československého štátu donútený k emigrácii. Charlotte žila v Čechách s biľagom „manželky vlastizradcu“. Znášala ponižovanie, posmech, domové prehliadky. Po vzniku Československej republiky sa karta obrátila a rodina začala požívať všeobecnú úctu. Charlottine zdravie však už bolo podlomené, na poste prvej dámy ju zastupovala dcéra Alica. Za všetko hovorí citát T. G. Masaryka, ktorý o svojej manželke povedal: „Bez ní bych si nebyl ujasnil smysl života ani svůj politický úkol.“

   Pri úvahách o manželke prvého československého prezidenta som si spomenula na tzv. Dámy v bielom – príbuzné kubánskych aktivistov za ľudské práva, ktorí boli hromadne pozatýkaní v roku 2003. Ich manželky, matky a dcéry sa spontánne združili, aby pokojnou a nenásilnou formou upozorňovali na situáciu svojich najbližších, nespravodlivosť a porušovanie ľudských práv na Kube. Dámy v bielom sa každú nedeľu stretávajú v kostole Santa Rita de Cassia, odkiaľ sa po omši vydajú na pochod mestom, každá s fotografiou svojho drahého a nápisom „Amnestia“. Doma takisto čelia nenávisti, útokom a vyhrážkam. Ich jedinou zbraňou je odhodlanie.

   Nie je tomu tak dávno, kedy sme aj na Slovensku mali manželky disidentov a ľudí, ktorí boli perzekvovaní za svoje politické alebo náboženské presvedčenie. Spolu s nimi trpeli aj ich rodiny, manželky (manželia) a deti.

   Všetky tieto príbehy ma zaujali tým, že sa v nich ukazuje tvár lásky, ktorá sa v čase veľkých skúšok rozmieňa na „drobné“.

   Už nejde o romantické vzplanutie, ale častokrát o trpezlivé prežívanie každodennej reality, ktorá vie byť ubíjajúca, zraňujúca a častokrát i nebezpečná. Vzťah či šťastie rodiny sú vážne ohrozené a rozhodnutia bývajú veľmi ťažké. Mám úctu k ženám, ktoré napriek všetkému vedia z rozbitých čriepkov skladať krásny obraz svojej lásky.

Zdenka Šujanová