Ťažítko

   Bol deň pred Vianocami, o chvíľu mali prísť moji rodičia, ktorých sme pozvali sviatkovať v našom kruhu, dva kapre spokojne plávali vo vani, manžel so synmi „stavali“ stromček a dcéra tancovala s prachovkou po byte ako víla po lúke. Ja som sa v tejto pokojnej atmosfére snažila o výrobu medových rezov. Medové pláty som naplnila plnkou a teraz som ich potrebovala zaťažiť, preto som zavolala na dcéru:

   „Prines mi rýchlo nejakú knihu.“ „ÁÁÁ hocijakú?“ odpovedala z vedľajšej izby. „Áno, len nech je veľká a ťažká.“ Dotancovala s veľkoformátovou Bibliou. Okamih som premýšľala, či je vhodné túto posvätnú knihu použiť ako ťažítko na medové pláty, no potom som ju tam pokojne položila. Na druhý kus som použila veľkú kuchársku knihu, z ktorej bol recept na tento chutný zákusok. Hotovo, predo mnou stál plech, na ňom navŕšené pláty medových rezov vľavo zaťažené Bibliou, vpravo kuchárskou knihou.

   Zrazu mi pred očami vystúpila paralela – dva návody vedľa seba – jeden návod na koláče a mäso, druhý návod na život. Jeden pre život, ale aj potešenie tela, druhý pre život a radosť duše. Zrazu som vedela, že táto Biblia tu nemá nedôstojné miesto ťažítka, ale že Boh mi chcel týmto niečo úplne konkrétne pripomenúť – že JEHO NÁVOD NA ŽIVOT JE TU A JE PRE MÔJ ŽIVOT PODSTATNÝ. Že tento koláč, môj milovaný manžel, deti, rodičia, všetko, čo mám rada, naše šťastie by tu nebolo bez Neho... keby sa nenarodil, neboli by tu ani žiadne Vianoce. Emanuel, Boh s nami – nám dáva radosť, pokoj, svetlo. Dve knihy, dve minúty a bolo mi jasné, čo mi Boh chcel dnes povedať.

 

   Prerušila ma dcérina otázka: „Mami, je to dobré?“ – zaujímala sa, či mi „jej kniha“ pomohla. Pozrela som na zákusok pod knihami. Plnka vytekala, bola akási redšia, ako by mala byť... ále čo, chutiť bude. A mysliac viac ako na zákusok na to, čo mi pred chvíľou vložil do srdca Boh, som odpovedala: „Áno, je to veľmi dobré!“

Eva