Malé veľké slová

   Stáva sa, že hoci si vďačnosť aj uvedomíme, naše pocity ostávajú ukryté v našich srdciach. Vypovedané slová vďaky však majú veľkú silu – dokážu pohladiť na duši, motivovať, ocenia... Nenadarmo sa vraví, že slovko ďakujem je zázračné :-). Nebudem písať teoreticky, uvediem radšej pár príkladov.

   Strávite x hodín pri hrncoch, aby ste doma uspokojili hladné krky. Vyčaríte komplet menu aj s dezertom a vyčerpaná sa zvalíte na stoličku. Pokúšajúc sa zabudnúť na ubolený chrbát vyskakujete, s úsmevom vítate hladošov a naberáte... Kým oni za pár minút „zládujú“ vaše niekoľkohodinové úsilie, hltáte ich očami – chutí im? Isteže, keď taniere ostanú prázdne a členovia domácnosti si vypýtali ešte aj dupľu, je istá pravdepodobnosť, že im chutilo :-). O čo lepšie však padne počuť: „Ďakujeme, mami, si najlepšia kuchárka na svete!“ „Ďakujem, zlatko, ten segedín nikto nespraví lepšie...“ Ono, vlastne, dá sa to povedať aj bez toho ďakujem. No to ďakujem navyše je ocenením vašej práce. Toho, že nie je samozrejmosť. Že si ju vážia. A to poteší.

   Skúsme však situáciu obrátiť. Prídete domov a zistíte, že tečúca batéria je už opravená. Možno sa v duchu potešíte a život beží ďalej. Možno sa vám z úst vyderie: „No konečne, že si to spravil!“ Alebo poviete: „Ďakujem, zlatko, viem, koľko máš práce, som taká rada, že si si našiel čas na tú batériu.“ A váš drahý manžel zažiari, že vám spravil radosť, že vnímate prácu, ktorú odviedol a vážite si ju. A určite bude mať aj väčšiu motiváciou pre ďalšie opravy :-).

   Pravdaže podobne to platí aj v iných vzťahoch – deti nesmierne motivuje, keď im rodičia poďakujú za niečo, čo spravili. Cítia, že sú ocenené, že si ich vážia, že to, čo robia, má cenu a sú dôležité. Nie je to práve to, čo si prajeme im dať?

   Asi nie je človek, ktorého by nepotešilo, že je mu niekto vďačný za to, čo spravil – starnúci rodičia, keď vidia, že to, čo robia, má pre nás stále veľkú cenu. Priatelia...

   Mňa napríklad veľmi tešia chvíle s mojimi blízkymi a rada im aj slovne poďakujem za spoločne strávený čas, lebo si to naozaj veľmi cením. Ako aj množstvo iných vecí, ktorými mi obohacujú život. Nie vždy dokážem poďakovať spontánne a občas mi to v danej chvíli ani nejako „nedôjde“, lebo som zavalená inými vecami. Snažím sa učiť vyjadriť vďaku aj dodatočne.

   Určite sa potešia i neznámi, ktorí nám podržia dvere, uvoľnia miesto alebo spravia inú malú, no milú službu, ktoré už dnes prestávajú byť samozrejmosťou. Možno aj preto, že sa pri nich ľudia stretnú skôr s odvrknutím: „Netreba! Poradím si!“ Akú veľkú službu by obom stranám spravilo obyčajné, prosté – ďakujem! Ak dáme „malým veľkým slovám“ vďaky patričnú vážnosť, dokážeme darovať ľuďom okolo seba nesmierne veľa – radosť a pocit, že sú niečoho hodný. Nezabúdajme, že vyslovené ďakujem má „zázračnú moc“ ;-).

Zuzana Balážová