Moje hľadanie

   Môj životný príbeh sa začal v 70-tych rokoch v ére „husákových detí". Vyrastal som v bratislavskej Petržalke, v rodine, kde sme boli vychovávaní v tradičnej kresťanskej viere. Aj za totality sme chodili v nedeľu do kostola, čo som však totálne neznášal. Nikto nás neviedol k osobnému vzťahu s Ježišom a k odovzdaniu života úplne do „rúk“ Boha. Odmalička ma však sprevádzala myšlienka ekumenizmu. Otec je evanjelik a mama katolíčka. Tento smer sa mi v živote ukázal aj neskôr. Počas puberty som sa viac začal zamýšľať nad zmyslom života a prechádzal som tiež obdobím pochybností o sebe samom. Nevynikal som v žiadnej oblasti a cítil som sa ako šedý priemer. Ako keď nadšený športovec nepodá žiaden výkon a nič nedosiahne. Taktiež som zažil niekoľko vnútorných zranení a myslel som si, že si vybudujem rešpekt násilným správaním. Zasiahol ma aj čas depresií, kedy som ozaj nevedel, ako ďalej...

   Počas vysokej školy ma spolužiaci pozvali na mládežnícky kresťanský tábor, ktorý viedli mladí baptisti. Keďže som mal pocit, že to bude zabitý čas, s kamarátom sme si robili plány, ako budeme chodiť na pivko a pod. Ale kamoš sa odrazu začal kamsi do ticha zašívať s Bibliou, čo mi prišlo divné. No na konci tábora aj mňa Pán „zrazil na zem“ – už som aj ja kľačal pre ním na kolenách. „Zoťala“ ma Božia prítomnosť, v ktorej som si uvedomil svoju slabosť a hriešnosť. Bol to silný Boží dotyk a Ježiša som zakúsil ako veľmi blízkeho a láskavého, zrazu som vedel, že som prijatý a že ma miluje takého, aký som. Prežil som jeho odpustenie, obrátil som sa s dôverou na tohto osobného Ježiša a začal mu o sebe rozprávať. Na tábore som prvý raz videl fyzické uzdravenia. Tiež tam boli ľudia, čo žili s Bohom konkrétne, naplno. Aj môj vzťah s ním po tejto novej skúsenosti ožil, ako keď nájdete nového úžasného priateľa. Zrazu som stál pred rozhodnutím: áno či nie? Ak by som mu odpovedal nie, ešte by asi prišiel párkrát za mnou s tou istou ponukou, tomu verím, ale ja som sa vtedy rozhodol pre neho. Priatelia ma doviedli k odovzdaniu života Ježišovi a zakúsil som aj krst v Duchu Svätom. V nasledujúcom období som si položil niekoľko dôležitých otázok ohľadom ďalšieho smerovania. Napr. som sa rozhodoval o tom, či zasvätím svoj život Bohu ako kňaz. Ale On mi ukázal budúcu manželku. Ďalej som sa pýtal, kam budem patriť – tu ma nasmeroval do živého spoločenstva katolíckych kresťanov. Aj bratia baptisti ma po znovuzrodení poslali naspäť domov – do mojej katolíckej cirkvi, aby som tam prinášal život a skúsenosť, ktorú som mal na tábore s nimi. Ukázal mi tiež, aké je dôležité pozerať sa na to, čo nás kresťanov a rôzne denominácie spája a nie rozdeľuje. Ekumenizmus, ktorý ja zažívam na Slovensku medzi priateľmi, nie je samozrejmý v iných krajinách vo svete. Pritom Ježiš jasne povedal, že kráľovstvo vnútorne rozdelené nemôže obstáť. Jednota medzi Božími deťmi by mala byť prirodzená súčasť celého kresťanstva. Ja som pochopil ekumenizmus tak, že nemôžeme byť síce všetci rovnakí, ale môžeme byť jednotní v láske, čo znamená len to, že svoje záujmy presuniem na druhé miesto, aby som uprednostnil záujmy niekoho iného. Ako vraví Pavol, pre všetkých chcem byť všetkým, aby som získal aspoň niektorých. Už na tábore som zažil a zažívam dodnes, že Boh má pre mňa dobrý plán. To hlavné, čo sa dostavilo do môjho vnútra po obrátení, teda rozhodnutí žiť s Ježišom, je dar mať rád seba, čo sa zvykne prezentovať ako primárna potreba žien, ale my muži tiež musíme vedieť a cítiť, že sme milovaní a prijímať sa.

   Dnes si už kladiem iné typy otázok. Napr.: môže byť človek šťastný bez tohto poznania? Samozrejme ani môj život nie je bez problémov a miestami „neriešiteľných“ výziev. Učím sa počúvať Boží hlas a odlíšiť ho od môjho vnútra a poslúchať. Napr. pred pár dňami som v jednom obchodnom centre zbadal muža na invalidnom vozíčku a vnímal som od Pána: „Objím ho!“, ale ja som na to nenabral silu, nespravil som to. Netvrdím, že by on musel byť ihneď uzdravený, ale možno mu jedno srdečné objatie malo rozjasniť deň. Učím sa, že hlas Ducha je strašne jemný, ale my váhame, či je od neho či z nás. Dnes sa celý deň zamýšľam nad mužom, čo skočil z mosta, ako by to celé mohlo byť, keby niekto pri ňom zastavil počas jazdy na bicykli, pozdravil ho, prehodil s ním pár slov a potom ho možno pozval na kávu... Čítal som podobný príbeh, ktorý sa presne takto odohral – ktosi zachránil inému život len tým, že si ho všimol a šiel za hlasom Ducha...

   Po 17 rokoch od tábora veci vnímam inak, než keď som bol polroka obrátený kresťan. Za ten čas viem, že Boh k nám hovorí stále, len treba poslúchnuť jeho impulzy, čiže mať odvahu vykročiť – buď dôverujem alebo sa stále ohliadam – a v tom práve často zlyhávam. Napriek tomu tá túžba prinášať Božie kráľovstvo zmeny okolo seba ostáva. Pre mňa osobne je sila, keď sa mi iní muži zveria so svojimi manželskými či profesijnými problémami a zrazu im môžem porozprávať o Bohu, ktorý pomohol mne a mohol by aj im a pozývam ich na kus reči či modlitbu... Boh nám prepožičiava svoju autoritu. Vyzerá to asi tak, ako keď šéf vstúpi do miestnosti, alebo katolícky biskup – všetci, aj neveriaci alebo protestanti spozornejú, mení sa atmosféra. Toto je čosi duchovné, ani to nevieme presne uchopiť, ale existuje to. Podobne ako neviditeľný vzduch či láska. Preto argument, že Boh nie je, lebo ho nevidno, neobstojí.

   Nebeský Otec mi ukazuje veľa právd o svojej prirodzenosti, radosti a jednote... Niektoré pravdy sú náročné a musím ich dlho spracovávať. Obzvlášť si cením jeho slobodu. My naozaj smieme úplne všetko, samozrejme, nie všetko nám aj osoží. No veľmi sa teším z toho, ako presne ma vedie vo všetkom, čo sa ma týka: v biznise, vo vzťahoch, v osobných rozhodnutiach atď. Čím viac pustím pracovné veci z rúk, tým väčšiu šancu má Boh s nimi hýbať a platí to aj naopak, čím viac si všetko držím a riešim len sám...

   To, čo tu žijem, je už začiatok neba. Večný život môžem žiť už dnes, nebo je tu medzi nami, aj keď v nedokonalom stave. Učím sa, že je dôležité čerpať inšpiráciu a silu len a len zo vzťahu s ním a že komunikácia s Duchom Svätým je niečo úplne reálne. Bez tohto vzťahu sú nám aj také hodnotné dary ako sviatosti či chodenie do kostola zbytočné. Myslím, že je Božou túžbou, aby sme sa modlili Ježišovo „Otče náš“ aj osobné „Otče môj“. Tak ako mám s každým mojím dieťaťom vzťah aj zvlášť, veď s každým trávim aj osobitný čas. Nevravím im len „vy ste moje deti“, ale „ty, Anka, si moje dieťa“ a každý z nich ma predstavuje vonku: „Toto je môj oco“, a nie iba „náš oco“.

   Od Otca, ktorý to so mnou myslí dobre, dokážem prijať aj napomenutie, usvedčenie a usmernenie. Keď pozorujem šíriace sa depresie u ľudí, i takých, ktorí všetko majú – veľkým biznismenom nechýbajú peniaze, vplyv, kontakty, majú ženu i deti, sú dokonca zdraví, nemyslím na opustených nešťastníkov narkomanov, ale na bežných ľudí, ktorí vyzerajú spokojne, no ráno ich nájdete naliatych na golfovom ihrisku, lebo im chýba cieľ a naplnenie... Za úspechom sú občas komplexy a vnútorná samota. Ja sa teším, že to tu má celé zmysel. Obdobia depresií u mňa prestali spolu s intímnym kontaktom s Bohom. Depresia je nebezpečná v tom, že ťa na konci dňa tlačí do pocitu, že nechceš žiť, naproti človeku, zápasiacemu s rakovinou, ktorý žiť veľmi chce.

   Diabol berie človeku práve to, čo doňho vložil Stvoriteľ – dych života, On nás povoláva žiť. My sme na strane Víťaza. Kto sa vzoprie diablovi, od toho utečie, hovorí Písmo sväté. Nechcem, aby to znelo lacno, ale ja verím, že existuje riešenie na každú situáciu. Hoci mnou ešte niekedy zakýva neistota, že neviem, v čom som ozaj dobrý, na čo mám. A tiež často zápasím s javmi tejto doby, ako napr. pohodlnosť, ktorá mi navráva lož, že už nemusím na sebe ďalej pracovať, spomínaná neposlušnosť, komfort, sebectvo či malá láska k ľuďom, ktorí ma iritujú. Aj keď mám ľudí rád, nie vždy im to viem aj náležite prejaviť. Rád by som viac slúžil, ale z časových dôvodov momentálne neviem – kvôli rodine a zamestnaniu. Ostáva mi aspoň možnosť podporovať kresťanské projekty finančne a modlitbou.

 

   Mám bázeň pred dnes prenasledovanými kresťanmi, u ktorých sa už v hraničných situáciách prejavila pravosť viery, a preto skúmam tú moju... čo by bolo, keby mi niečo vzali alebo sa mi čosi stalo... ?!? Azda preto i mňa náš Pán vodí „na púšť“, čo je bežnou súčasťou jeho výchovy, kde som lámaný a zažívam aj diskomfort. Veľmi mi vtedy pomáha spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich priateľov, s ktorými žijem ekumenizmus v praxi. Kde kresťania rôznych denominácií držia spolu, podporujú sa, povzbudzujú, pomáhajú si materiálne, to musí fungovať! Toto je Cirkev. A tá vždy mala zmysel.

 

Ján