Dobrovoľníctvo ako životný štýl

   Keď sme počas nášho pobytu v Amerike vošli s manželom prvýkrát do nemocnice, od prekvapenia sme skoro spadli z nôh. Vo veľkom vestibule stálo ligotavé čierne klavírne krídlo a na ňom hral klavirista nejakú džezovú melódiu. Tóny hudby sa pokojne niesli priestranstvom celej budovy a vytvárali krásnu a pohodovú atmosféru.

   Nie, nemyslite si, že to bola nemocnica pre „horných desaťtisíc“. Odpoveď na vašu nevypovedanú otázku, ako je čosi také možné, je prostá: ten starý klavirista bol dobrovoľník.

   To, že dobrovoľníctvo je v americkej spoločnosti zakorenené oveľa viac ako u nás, som si začala uvedomovať postupne.

   V škole, kam chodili naše deti, sa všetkých rodičov hneď na začiatku roku opýtali, či by mohli dobrovoľnícky pôsobiť. Až neskôr som si všimla, koľko rodičov, a to aj pracujúcich oteckov, v škole rôznym spôsobom pomáha. Viacerí rodičia sme chodili priamo na vyučovanie, asistovali učiteľkám napríklad pri kontrolovaní domácich úloh, práci s deťmi v skupinách alebo pri rôznych projektoch. Oteckovia pomáhali pri počítačoch alebo z času na čas organizovali nápadité popoludňajšie mimoškolské aktivity – napríklad stavali legových robotov či piekli chlieb. Niektoré firmy tu totiž dobrovoľníctvo svojich zamestnancov rôznym spôsobom aj podporujú.

   Na križovatke pri našej škole taktiež denno-denne stávala vo frekventovaných časoch rázna staršia pani (ako inak – dobrovoľníčka) v reflexnej veste, so značkou STOP pre autá a sprevádzala deti cez prechod.

   Dobrovoľníci tu pôsobia nielen v nemocniciach alebo v školách, ale aj v knižniciach, kultúrnych centrách, národných parkoch, skrátka všade, kde sa pohybujú ľudia.

   Celé je to o nastavení spoločnosti. Už staršie deti na školách chodia pravidelne navštevovať do tried svojich mladších spolužiakov, čítajú im knižky a robia spolu rôzne aktivity.

   Inštitúcie všeobecne dobrovoľníkov vítajú, potrebujú, oceňujú a rátajú s nimi.

   Bežný občan zase vie, že nestačí prísť domov z práce a zavrieť sa pred okolitým svetom, ak chce, aby ten svet bol aspoň o trochu lepším miestom pre život. Preto sa snaží občasne alebo pravidelne urobiť niečo užitočné pre ľudí okolo seba. (Samozrejme, že nie každý, to by som zase idealizovala, ale všeobecné povedomie v spoločnosti je takéto.)

   Jedna moja známa mi s úplnou samozrejmosťou rozprávala, že po tom, ako si našla novú prácu, hľadala aj miesto, kde by mohla pôsobiť ako dobrovoľníčka. Zapáčilo sa jej na detskom oddelení v nemocnici, kde by pomáhala s čičíkaním bábätiek, ale zistila, že na túto aktivitu je poradovník!

   Inú kamarátku zase prišli navštíviť rodičia – dôchodcovia z Kanady a keď som sa jej pýtala, ako sa im žije, povedala, že jej ocko pravidelne zadarmo vozí svojím autom do nemocnice starších ľudí, ktorí sa tam nemôžu dopraviť sami.

   A nedá mi tiež nespomenúť príklady zo show-biznisu. Holywoodske hviezdy sa priam predháňajú v tom, aby zverejnili svoje charitatívne aktivity a sumy, ktoré odvádzajú na dobročinnosť. Viem, že je to sčasti aj ich sebaprezentácia, ale vďaka Bohu aj za to. Chcem veriť, že to tak robia aj naše „celebrity“, len v duchu „nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá“.

   Viem, že u nás by mnohé z týchto aktivít ani neboli možné... lebo byrokracia, lebo život je ťažší, lebo ľudia musia viac pracovať, aby uživili svoje rodiny, lebo... Avšak niekedy sú možno prekážky a to večné „LEBO“ skôr v našich hlavách.

Zdenka Šujanová