Akí sme?

   Naši hokejisti na majstrovstvách v Čechách nedosiahli úplne hviezdne umiestnenie. Ale zaujímalo by ma, komu ste držali palce, keď hrali domáci českí hokejisti? Keď som sa rozprával s niekoľkými známymi, tak mi povedali, že Čechom nefandili. Priznám sa, ja som im držal palce iba v boji o striebornú medailu (asi slabo). Po skončení majstrovstiev som sa niekoľkokrát vrátil k môjmu nastaveniu srdca. Nemal som zo seba dobrý pocit. Ako keby som narazil na bariéru v dobroprajnosti. Radšej som doprial iným ako našim západným susedom. Ak nie my, tak ani oni! Viem, to je „iba“ šport. Keď mi zdochne koza, tak susedovi nech aj dve! Poznáte to? Naša dobroprajnosť je kdesi kŕčovito držaná pod príklopom nášho vnútra. Verím, že je tam. Sme stvorení na obraz Boha a on je tak dobroprajný, až tomu niekedy nevieme uveriť.

   Keby existovali majstrovstvá sveta v ohováraní a závisti, asi by sme sa ako Slováci umiestnili celkom vysoko, alebo sa mýlim? Prečo je naša mentalita taká? Kde sa to v nás berie? Viem, Vás sa to asi netýka. Alebo áno? Dajme si maličký testík. Skúste si pravdivo odpovedať na otázku: Keby si vaši priatelia kúpili oveľa lepšie auto, ako máte vy, ako by ste reagovali? (pomôcka: Načo im to bude? Toľko peňazí? Nemohli podporiť chudobných? Ani všetku tú výbavu nevyužijú! …) Skúsme ešte jednu otázku: Vašich susedov pozvú na veľkú cirkevnú slávnosť. Majú VIP-miestenku a pozvanie na slávnostnú recepciu. Vy nie. Vaša reakcia? (pomôcka: Och jaj, oni nevedia, akí sú to ľudia? Večer sa hádali a kričali po sebe a teraz budú sedieť úplne vpredu? Veď oni sa vôbec spolu nemodlia ako my a ani Miriam neodoberajú! To bol omyl, asi už nemali koho pozvať. A prečo nie nás? Veď my sa viac angažujeme ako oni, naše deti sú slušnejšie ako tie ich…)

   Ruku na srdce, nemáme s takýmito postojmi naozaj trochu problém? Žičlivosť a dobroprajnosť často zacláňa závisť a zloprajnosť.

   Ako sa naučiť veľkodušnosti? Jeden starší kňaz, ktorý často jazdil na bicykli, si ho raz nechal pred obchodom, keď išiel nakúpiť. Vrátil sa a bicykel nikde. Ukradli mu ho. Jeho reakcia prekvapila ľudí okolo. Začal sa modliť: „Bože, prosím, aby sa tomu človeku, ktorý mi ukradol bicykel, nič zlé nestalo. Aby nespadol a nech mu dobre slúži.“ Naivita? Preháňanie? Možno. Ale zdá sa mi, že to odhalilo postoj jeho srdca. Práve v kritických situáciách sa ukáže, akí naozaj sme. Ako zareagujeme, keď zrazu nie je niečo tak, ako by malo byť, keď sme v strese? Búchneš si kladivom po prste a čo nasleduje?

   Naše srdce z času na čas potrebuje hlbokú orbu. To znamená, že sa potrebujem pozrieť do hĺbky, skrytých zákutí a povymetať všetko, čo tam nepatrí. Dostať skryté pod povrchom. Pripraviť miesto, aby dobro mohlo rásť. Kdesi sa môžu skrývať zranenia od ľudí, nedocenenie, zosmiešnenie, prehra, porovnávanie sa… Toto všetko môže potom narobiť galibu v našom správaní a postojoch. Liekom je žiť pravdu o nás. Nájsť to, kto v skutočnosti sme a žiť v tom, čo nám patrí. Verím, že Boh je dobrý a dáva svojim deťom dobré veci. Je s nami vo všetkom. Miluje dokonalou láskou, ktorá vyháňa strach. V ňom máme istotu. Potrebujeme uveriť tomu, kto sme v ňom a žiť to, čo nám ponúka. Každý z nás má miesto a poslanie na tomto svete. Lásky, dobroprajnosti, žičlivosti na svete nikdy nie je dosť, ale aj my môžeme pridať svoju kvapku a hladina bude stúpať. Záleží to však aj od teba!

Ján Buc
katolícky kňaz